Dva týždne s teenagermi

Tak sme zase v civilizovanom svete. Ostatné dva týždne sme strávili vo Vojvodine, blízko Noveho Sadu, v pohorí Fruška Gora, na kampe Betel. Viedli sme tam tábory pre teenagerov – na prvom sme boli ako hlavní vedúci, na druhom ako hlavní pomocníci hlavných vedúcich.

Diali sa veci obyčajné, aj nie tak bežné. Medzi tie prvé patrilo skrývanie kľúčov od barakov (čiže domčekov, v ktorých decká bývali), aby vám osadenstvo v noci neutieklo a nestváralo neprístojnosti. Medzi veci neprirodzené zaraďujem napríklad učenie 15-ročného dievčaťa, ako sa umývajú riady. Zisťujem, že v podstate vôbec netuším, akí sú slovenskí teenageri, lebo takéto akcie sme u nás nerobili. Presnejšie s jednou výnimkou. A tí mladí boli úplne iní. Anyway, uvedomili sme si, že aj od tých najstarších sme raz tak starí a delí nás pomaly jedna celá generácia. Tí najmladší z nich (prvý týždeň tam boli decká od 10-12 rokov, druhý týždeň od 13-17 rokov) by veľmi teoreticky pomaly mohli byť naše deti. Zaujímavé zistenie... Definitívne začíname stárnuť? Akokoľvek, tie decká majú úplne iné problémy, aké sme v ich veku mali a v našom momentálnom veku máme my. Tudíž je dosť ťažké nájsť s nimi spoločnú reč. A to potrebujú najviac. Nepotrebujú kázne, prednášky. Oveľa viac im dajú debaty. Nám sa podarilo získať si ich tým, že sme boli veľmi otvorení. Hovorili sme o svojich chybách, o svojich zlyhaniach a oni si nás za to vážili. Často sme sa rozprávali ako rovný s rovným a preto sa aj oni otvorili vo veciach, ktoré sú väčšine ich rodičov skryté. Ja (Peter) som takýto kamp robil prvýkrát a zapáčilo sa mi to. Ak sa bude dať, rád na budúci rok prídem aj z Írska...

Bol tu švagor Stano a doniesol mi .týždeň. Aj to bolo zvláštne. Uvedomil som si, že netuším, ktorý rezort kto vedie, problémy Slovenska sledujem z väčšej vzdialenosti. To je dosť v kontraste s tým, že www.sme.sk a www.webnoviny.sk som na Slovensku dôkladne prezrel každé ráno. Musím si zvyknúť... Včera sa mi ženil bratranec, na dome máme nové okná, chýba nám humor suseda Branka, písali nám Ďuro, Psycho, Matúš a Zuzka z Cypru, Katka minule hrala Sheilu (ležala na bruchu, ruky pred sebou a hlavu mala položenú na “labkách”), psíky chodí venčiť Vierka. Veľa vecí, ktoré tvorili každodennú súčasť môjho a nášho života, sú teraz mimo nás. Je to zvláštny pocit v istom zmysle stratiť tieto veci...

Čo sa týka najbližšej budúcnosti, v utorok v noci cestujeme z Báčskeho Petrovca do Nitry, vo Zvolene sa objavíme v stredu ráno. V nedeľu by sme radi odišli do Bratislavy, odkiaľ odletíme v pondelok... Samozrejme, toto je len plán a realita môže byť úplne iná. Teraz sme boli preč 4 týždne, budúcu nedeľu odchádzame možno na 4 roky (who knows?). Zaujímavý pocit...

Máme veľa zaujímavých fotiek, ktoré zverejním v stredu, keď prídeme domov. Teraz prikladám iba jednu, lebo tu je drahý a pomalý internet. Takto aktuálne vyzeráme :)

Krátky report z Vojvodiny

Tak sa po dlhšom čase hlásime. Nepíšeme preto, že máme dosť málo času. Najviac času nám zaberá príprava táborov pre deti. Dnes odchádzame na prvý z nich, ďalší bude hneď po ňom. Čakajú nás bezsenné noci naplnené strážením teenagerov, hasenia cigariet, zabavovania alkoholu. Príprava zahŕňala niekoľko stretnutí s ďalšími vedúcimi, plánovanie alternatívnych programov v prípade dažďa, prieskumu terénu (prvýkrát počas pobytu v Srbsku som bol v lese :) atď atď. Kto má skúsenosti s podobnými vecami, je mu všetko jasné. Kto nemá, z niekoľkých viet pochopí len ťažko. A veľa viet teraz písať nemám kedy...

Okrem príprav sme absolvovali niekoľko stretnutí s rodinou a priateľmi. Ja som tu po dvoch rokoch, takže som na roztrhanie :).

Inak, neodporúčam chodiť sem v lete. Je tu pekelne teplo, naviac sa tu takmer nehýbe vzduch. Človek sa cíti ako v skleníku. Osprchujem sa, prejdem o siedmej večer ku kamarátovi a smrdím. Ja osobne sa tu sprchujem toľkokrát za deň ako na Slovensku za týždeň :)...

Ups, teraz tak rozmýšľam že či som vlastne napísal kde presne sme. A zisťujem že asi nie. Takže: sme v Báčskom Petrovci, bašte dolnozemských Slovákov. Je to v (de iure) autonómnej oblasti Vojvodina, v severnom Srbsku. Ak si teraz niekto myslí, že sme pri mori a je na Slovensku, je pravdepodobné, že od je k moru bližšie. Srbsko oddelením Čiernej Hory stratilo posledné metre pláží, z ktorých podstatnú časť stratilo osamostatnením Chorvátska a Slovinska. Takže tak. Zvyšok o dolnozemských Slovákoch a Vojvodine sa dočítate v niektorom z augustových čísiel .týždňa...

Teraz budeme dva týždne mimo internetu, takže sa prihlásime až začiatkom augusta a pravdepodobne to bude už so Slovenska. Vyzerá to tak, že domov prídeme v stredu 02.08.2006. Dovtedy sa majte krásne. Všetkým pohodárom prajeme hlavne dobré počasie (a nevynechajte Zero 7!).

Zvyšku hlavne pokoj a trpezlivosť... Tá naša vláda dúfajme dlho nevydrží...

PS: Výnimočne prikladám iba jednu fotku, ale myslím, že stojí za to. Takýto obrázok tu vidíte každý deň. Odvšadiaľ všade je na chodenie pešo príliš ďaleko... Petrovec je veľká dedina...:)

Všetko dobré!

P(+K)

Cesta na najjužnejšie Slovensko

Tak sa konečne hlásime. A začneme pár vetami o tom, ako sme sa dostali tam, kde momentálne sme.

V nedeľu sme sa vrátili z Viedne, hneď v pondelok ráno o 06:00 sme už vyrážali na čosi menej ako 1000km cestu do Srbska. Samozrejme, cesta viedla okľukami...

Prvý čiastkový cieľ bol Púchov, kde žije manželkin strýko / svokrov švagor s rodinou. Pred časom spadol, pri páde si zlomil niekoľko stavcov, hrudnú kosť a tuším aj nejaké rebrá. Teraz už v korzete behá po byte. Viac ako chrbát ho dnes trápia iné veci, ale tie tu nebudem rozvádzať...

Druhá zastávka: Stará Turá. Svokor pripravuje v rámci Slovenských slávností tu vo Vojvodine program o živote a diele sestier Márie a Kristíny Royových (btw, Kristína Royová je najprekladanejšia slovenská spisovateľka!) a v Starej Turej žije na túto problematiku hlava pomazaná – pán Michal Slavka. Vyštudovaný evanjelický farár, milovník literatúry, atď. Ohromne zaujímavý chlap. Má už cez 80 rokov, ale je neskutočne vitálny, hlavne hlava mu funguje bezchybne. Plánujem vrátiť sa na Starú Turú ešte predtým, než odídeme na Ostrovy a urobiť s človekom rozhovor. Možno si ho budete môcť prečítať v nejakom .týždenníku :) ...

Toto je pán Michal Slavka (na druhej fotografii spolu s manželkou, na tretej s mojim svokrom Vladom v pamätnej izbe Kristíny Royovej):

Potom sme sa v Novom Meste nad Váhom stretli s jednou tetou, volá sa Janka (priezvisko si nepamätám), režisérkou jedného ochotníckeho divadla, ktoré príde na horespomenuté slávnosti hrať inscenáciu jednej novely Kristíny Royovej. A zastavili sme sa na kávu u mojej sestry a jej manžela.

Tu sú: moja polovička Katka, Máriin polovičiak Dano a Danova polovička Mária:

Tu sa prihodilo niečo, čo musím spomenúť. Už nejaký čas u nich býva istý Colin Cameron americký, ktorý si so sebou tentokrát priviedol komplet famíliu. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, keby ich nebolo dokopy tuším 9 (Mária oprav ma ak sa mýlim!). Jeho otec sa dal do reči s mojím svokrom a zistili, že obaja poznajú jedného človeka – istého Ondreja Franku. Je to svokrov dlhoročný spolupracovník a priateľ, u Cameronovcov nejaký čas býval. Vyzerá to tak, že často rozprával o mojom svokrovi, lebo ujo Cameron úplne šokovaný zvolal smerom k svokrovi: „So you are the other guy!“. Je mi už dlhšie jasné, že Zvolen, kde žijeme, je dedina. Dokonca som si už celkom zvykol na to, že celé Slovensko je v podstate jedno mesto s mnohými sídliskami. Ale že sa na Považí prvýkrát stretnú Američan s dolnozemským Slovákom a zistia, že veľmi dobre poznajú jedného človeka, ktorý sa práve vtedy od nich nachádzal nejakých 600km, to už je trochu silná káva...

Po NMnV krátka zastávka v Bratislave a potom smer Maďarsko. Skvelá diaľnica cez celú krajinu, takže na svokrovom aute sme ju prešli dosť rýchlo. Bolo by to ešte rýchlejšie, keby sme tempomat mohli nastaviť tak ako v Nemecku :). Čakalo nás dosť veľa áut na hraniciach, ale napokon sme aj to prešli celkom plynule a čakalo nás ešte cca 90 minút cesty po Srbských cestách. Do Báčskeho Petrovca, metropoly dolnozemského Slovenska, sme dorazili okolo 23.00, kde nás čakala kompletná família. O tom bude ďalší článok... Nútim Katku, aby ho napísala ona, som zvedavý, či sa mi to podarí...

Wien

Ok priatelia, píšem ja (P).
Máme za sebou prvú časť cesty - návštevu Viedne. Hneď úvodom by som rád povedal, že to bola v mojom prípade prvá návšteva veľkého mesta, ktorá trvala dlhšie ako deň. Áno, tak je - som domased. Ale liečim sa :)
Som z Viedne nadšený. Normálne by som tam išiel žiť. Ľudia majú svoje problémy, ale vyzerajú v pohode. Smejú sa, zabávajú, jedia... Tolerujú ľudí z ktoréhokoľvek rohu svetaVeľa veľmi zaujímavých vecí je tam zadarmo (koncert Plácida Dominga a Viedenských filharmonikov, dvojmesačný filmový festival), po polnoci sa dá kúpiť skvelá zmrzlina. Fascinuje ma hlavne jedna vec. Na Slovensku človek platí dane, odvody, poistky ... ... ... a čo z toho má? Veľa nie. Obyvateľ Viedne má napríklad: funkčné elevátory, park pre voľný pohyb psov, vyhradenú cestu pre cyklistov (po celom meste!), skvelý systém hromadnej dopravy (za 3 eurá som sa vozil celý deň, ktorýmkoľvek typom dopravného prostriedku), a veľa veľa ďalších vecí, ktoré sa mi ani nechce menovať, lebo by som sa zase rozčertil, že prečo dávam svoje peniaze štátu, ktorý ich použije ktovie načo, keď ich môžem odvádzať 270km ďalej a niečo z toho mať. Nielen ja, ale aj moji blízki. No a zase som sa nasr... nasrdil :)
Krátko k scenáru, potom prídu na rad fotky:
Piatok: budíček tuším o 4-tej, odchod zo Zvolena 05.50, príchod do Viedne cca 10.00, stretnutie s ujom Paľom, prechádzka po Belvederi, obed so skvelým chlapíkom menom Renatus, siesta, stretnutie s Katkiným bývalým, večerná klobása, koncert (viac na fotkách), Wiener Pils za 3,40eur (dobré, ale slovenský Steiger za 24sk sa mi zdá lepší), polnočná zmrzlina, návrat do prechodného sídla.
Sobota: raňajky, prechádzka po meste, obed u jednej milej rumunskej rodinky (mama + 5 dcér, ocko pred dvoma rokmi tragicky zomrel), siahodlhá prechádzka s manželkou po Mariahilfe Strasse, stretnutie s kamoškou Kekou, čakanie na Sashu (Katkin ex-), káva, začiatok Filmfestivalu, návrat domov
Nedeľa: kostol, internacionálny trojjazyčný (anglickonemeckosrbský) obed s ľuďmi z kostola (10 národností z 3 kontinentov: Srbsko, Macedónsko, Švédsko, Nemecko, Rakúsko, Slovensko, Nigéria, Veľká Británia, USA, Egypt), autobus do Bratislavy, stretnutie so svokrom, cesta do Zvolena, rozlúčka so psíkmi, balenie vecí, písanie tohto reportu :)

A ešte pár vizuálnych vnemov:

náš hostiteľ:


častý obrázok:


šialenci pred Stephansdomom:


tento bol fakt skvelý, komunikoval s ľuďmi iba pomocou neartikulovaných zvukov podobných vtáčiemu spevu:


odfotené v mužskom WC:


občerstvenie na Filmfeste:


katka a jej ex Sasha (skvelý chalan, normálne nechápem, prečo si vybrala mňa):


nedeľný medzinárodný (viacfarebný) kostol:


vďaka za upozornenie, normálne som mal chuť:


aj takto sa dá zarobiť (a cvičiť na skúšky z nástroja), len netuším, ako tam dotrepala ten klavír :)


davy na ceste za Placidom Domingom v Schonbrunne (do pozornosti dávam EINTRITT FREI... no comment):


po daždi na koncerte v U-bahne (pršiplášte boli sponzorské na koncerte... no comment once again):


doprava 1 - tu vás upozornia, že príde krátky vlak a ukážu vám, kde zastane, aby ste nebežali cez pol stanice:


doprava 2 - nevidiaci si môže nahmatať presný reliéf cesty, cez ktorú sa chystá prejsť...:


po chvíli sme zistili, že krotiteľ šeliem je Poliak:


akosi mi do tohto kontextu zapadá práve tento obrázok :)


ujo Renatus - do domova dôchodcov si kúpil trampolínu, aby mohol skákať (vraj je to zdravé...):


ani Rakúšania nie sú zajedno vo veci svojej budúcnosti (symbolické sú dopravné značky v pozadí - EÚ je nezastaviteľná :)


ani Rakúsko nie je raj 1:


ani Rakúsko nie je raj 2:


OK, sú už tri hodiny po polnoci a o 2 hodiny vstávam, čaká nás cesta cez Púchov, Starú Turú a Bratislavu do Vojvodiny. Pobyt tam bude pre mňa ťažký - ako ortodoxný chladomil teploty cez 40°C v tieni veľmi nemusím...
Majte sa krásne, ozveme sa hádam v utorok.

PS: Prosím, napíšte čo najviac komentárov, aby sme sa mohli čím skôr zlepšiť...