Vrana k vrane sadá...

No tak toto som písal niekde úplne inde, ale nepodarilo sa a dostal som odporúčanie, že to mám dať sem. Dávam teda. Je to taká variácia na predpredošlý článok. Takmer to isté v trošku iných háboch. Príjemné čítanie...

Vrana k vrane sadá...

Toto porekadlo pozná asi každý. Väčšina pravdepodobne pozná aj jeho druhú polovicu. A niektorí asi tušíte, kam tým celým mienim mieriť. Ak si myslíte, že to bude o ..., nemýlite sa, ale buďme tolerantní a neprezrádzajme pointu filmu ľuďom, ktorí ho nevideli...

Fascinujú ma vlky. Geniálne zvieratá. (Tým samozrejme nechcem povedať, že iné zvery sú menej geniálne. To nie. Nechcem uraziť nikoho, komu sa páčia srnky alebo zajace. Konieckoncov, páčia sa aj vlkom...) Mal som obdobie, keď som na internete pozoroval vlčie svorky cez webcamery umiestené v kanadských rezerváciách. V nočných hodinách prirodzene, kvôli časovému posunu – podľa ďalšieho porekadla „kto chce s vlkmi byť, musí ponocovať ako oni“. A to, čo som tam videl, ma fascinuje úplne najviac – fungovanie vlčích svoriek. Mám totiž pocit, že sa z toho dá veľa naučiť.

Nechcem porovnávať vlkov s ľuďmi, to nie. Vlastne áno, chcem porovnávať človekov a vlky. V svorke sú práva aj povinnosti takisto v rodine sú privilégiá, aj veci ktoré sa jednoducho musia. Žiaľ (alebo našťastie?), začlenenie do niektorých svoriek nikto z nás neovplyvní. Napríklad taká rodina alebo štátna príslušnosť, akú máme takmer odvtedy, ako sme prvýkrát zvrieskli, zapísanú v rodnom liste. Je však množstvo iných svoriek, ktoré ovplyvniť môžeme.

Pochopili to aj vrany a riešia to aktívne. Sadajú si k iným vranám. Keby som to chcel rozpitvávať, tak by som pokračoval tým, čo vlastne symbolizuje sedenie: že sa to líši od spoločného lietania, že to nie je niečo na chvíľku a v pohybe, že vrana väčšinu dňa presedí a že v podstate ide o trávenie času a museli by sme konštatovať, že naše národné kultúrne dedičstvo je studnicou hlbokej múdrosti prostého nášho ľudu a máme v ňom ukryté neuveriteľné bohatstvo, ktoré bezvýhradne môže tvoriť priam samotné jadro novej podoby európskej ústavy... Ale o to teraz nejde. Ide o to, že sme vrany a vlky. Hľadáme si spoločnosť, sme sociálne bytosti. Niekto je extrovertnejší a kamkoľvek sa zaraďuje rýchlejšie, inému to trvá o čosi dlhšie. Ale každý niekam patrí. Každý okolo seba potrebuje iných ľudí. Byť asociálom je psychiatrická diagnóza.

My sme sa tu v Severnom Írsku tiež niekam museli zaradiť. Výhodou bolo, že sme vedeli, čo hľadáme – to sa pri hľadaní zvykne zísť. A zase sa potvrdilo, že kto hľadá (a vie čo), nájde. Je to kostol nielen s veľkou vežou, ale aj s veľkým „K“. A je nám už po mesiaci jasné, že najväčší prínos dočasnej zmeny našej adresy nebudú peniaze, aj keď sme sem primárne prišli katalyzovať splácanie hypotéky. Hm, ktovie, či si vrana niečo odnáša zo sedenia s inou vranou. My si zo vzťahov s ľuďmi, ku ktorým si niekoľkokrát za týždeň sadáme, prinesieme definitívne najviac.

Určite ste už počuli vetu "povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si", a možno ste – tak ako ja – počuli desiatky jej variácií. Aktualizované by toto určovadlo možno mohlo znieť "pošli mi link na tvoje del.icio.us a ja si zistím, čo si zač" (mimochodom, v mojom prípade to je http://del.icio.us/petjinko)... Ale asi úplne najpravdivejšie je toto: "povedz mi, s kým sedávaš, a ja ti poviem, kto si"...