Cesta na Slovensko

Druhý týždeň našej púte do vlasti :) sme strávlili na Slovensku. Rovnako ako pred tým sme sa snažili stráviť aspoň chvíľu s rodinou a priateľmi, tiež povybavovať formality po úradoch (najnenávidenejšia časť cesty :).

Keďže nás Majerskí st. priviezli na Slovensko a mali sme so sebou aj Hanku (Stanovu a Miminu dcéru), kolesá tatovho samochodu smerovali do Žiliny (po jednom dni strávenom vo Zvolene, zvítaní sa s rodinkou a chlpáčmi).

Aby to nebola len obyčajná cesta, spravili sme si z nej výlet to Vlkolínca. Stojac tak na kopci a pozerajúc sa na toto:pripomenuli sme si krásy Slovenska :) a nejedno oko zvlhlo... hehe. Ale vážne, pripomenuli sme si naše túry po týchto perfektných kopcoch...

No a potom sme sa zobudili zo spomienok a šli sme kuknúť dedinku a jej čarovné domčeky. Koho zaujíma viac história tohoto skanzenu, nech si klikne tu
Komu stačia iba naše fotočky :), nech pokračuje v čítaní a kukaní.
Táto drevenička padala, tak som ju musela pri fotení podopierať :)
Takto vyzerá jedna zo sprístupnených izieb:
Niektorí členovia nášho tímu však našli aj iné rarity a potom sme mali problém dostať ich preč :). Ako napr. dáma na nasledovnej fotke :)
S Mimou a Stankom sme na ďalší deň podnikli výlet do Turčianskej Štiavničky. Je to malá dedinka pri Martine, kde sa nachádza starý kaštieľ uprostred nádherného starého parku, ktorý pochádza z čias Révayovcov. Je v ňom neskutočne veľa stromov od výmyslu sveta. Znova niektorí z členov výpravy nedokázali v sebe zaprieť hyperaktivitu a liezli po nich. Ach jaj. Nie nadarmo sa hovorí "Aká matka, taká Katka"...
Za dedinou je možnosť prejsť sa popri sieti jazierok, spojenými dreveným (doslova) vodovodom, čo postavili inžinieri na rozkaz pána Revaya.
Je dosť zvláštne, že som o tomto nevedela nájsť na internete takmer nič... Škoda, ale pre tých, čo si toto prečítali a majú možnosť skočiť tam, vrele odporúčam.
Po dlhej prechádzke sa najstarší a najmladší člen posádky uvelebili na tento kameň a relaxovali (dedko a Tejík).
Pred spaním sa ešte tato posnažil a nahradil deťom Večerníček.
Cesta nás viedla späť do Zvolena, kde sme sa tešili z každej chvíľe s chlpáčmi :). Petjo ich poctivo každý deň venčil, ja som sa pravdaže so psíkmi fotila :)
Boli sme radi, že sa nám podarilo navštíviť starkých v Klenovci
a osláviť tam narodky (Máriine, mamine Vierkine a moje). A keďže moje padli zrovna na ten deň, dostala som aj modifikovanú tortu :) (volá sa "poskladaj najchutnejšie zákusky na seba a nepočítaj súčet ich kalórií") a niekoľko darčekov, čo bolo naozaj milé prekvapko.
A tie zákusky chutili...a nielen mne :).
Nie, to bruško nie je z tých zákuskov.... :).

Posledný výlet sa konal do Kremnice, na návštevu Mgr. Azorovej v práci. Neviem, či smiem zverejniť jej pracovisko :), tak tuhľa iba záber z maštale, kde bývajú koníky, ktoré sa používajú na terapiu.
A nakoniec záverečná rodinná fotka z obeda:

Pekne nám bolo...

Cesta do Srbska

Ako som už sľúbila pred posledným príspevkom, dnešná reportáž bude z Dolniakov :). Ak sa nemýlim Petjo vás priebežne informoval o našich cestách na kontinent.

Prvý z dvoch týždňov sme strávili v Srbsku. Bol to teplotný šok, ako sa môžete presvedčiť na vlastné oči:
Presne tak, vidíte dobre, Tento teplomer bol na pravé poludnie priamo na slnku (vo Fruškej Hore) a chúďa nemal už dosť čísel, aby nám ukázal ŽE JE TEPLO!!! :)

No to nám (sice Petjo mal čo robiť, aby sa udržal pri vedomí :), touto cestou mu ďakujem za ochotu ísť do Srbska v lete :) nebránilo využiť tých pár dní naplno:

stráviť aspoň chvíľu s každým členom rodiny, (Tabita-Sara a jej tetka :))
tri generácie Majerských žien :) - starká, Katcha, Hana

dať nejakú tú roštilj party (bez roštilja-grilovačky, hlavne kvôli vyššie vizuálne znázornenému teplotnému dôvodu)

zabehnúť na klasický dedinský trh (čiže Pľac)

stráviť príjemný večer s priateľmi (na fotke Marčokovci Ivana a Milo)

a nakoniec stráviť dva dni vo Fruškej Hore na kresťanskom kampe Betel, kde sme mali možnosť venovať sa teen-com z Petrovca a okolia. Zvyčajne som mala na starosti jednu skupinu na celý týždeň, vlani sme s Petjom strávili 2 nezabudnuteľné týždne s deckami. Tento rok, žiaľ iba 2 dni, ale stálo to za to.

Viem, toto vyznieva naozaj iba ako reportáž :), ale je ťažko vtesnať na takýto malý a verejne dostupný priestor všetky zážitky a pocity. Verím však, že sme vám týmto priblížili aspoň kúsok z toho, čo sme zažili počas letných prázdnin (wow, toto znie ako koniec slohovej práce na ZŠ :).

Lúčim sa s vami dvomi umeleckejšími zábermi :). Petrovským kostolom a náhodnou modelkou v ňom :)
a petrovskými bocianmi (tzv. góľami)

Papá.

Môj posledný deň v bývalej robote

No som si teraz uvedomil že vlastne ani neviete že som zmenil prácu!!! Tak to idem rýchlo dohnať, lebo sa to odohralo ešte predtým ako sme boli doma.
Nuž, stalo sa to tak, že my sme si dovolenku a letenky naplánovali ešte niekedy v máji. Nakoľko som vtedy ešte nemal v sendvičárni The Brunch Box zmluvu, necítil som sa zaviazaný dodržiavať nejaké firemné pravidlá o dovolenkách (maximálne dvaja zamestnanci v rovnakom termíne). Asi dva týždne pred odletom (stále nemajúc zmluvu) som išiel za manažérom, že idem preč. On že nemôžem, že si mám zmeniť letenky. Hahaha. Nechal som to tak a nekul som železo za horúca. O dva dni som za ním išiel zase že či si to reku chlap nerozmyslel. Vraví že nie. Tak som mu na stôl položil obálku s výpoveďou. Mohol som to celé riešiť tak ako ostatní (fingovanou maródkou), ale dobre že som to neurobil. Chcel som ísť na vec slušne, ešte aj tú výpoveď som mu dal aspoň pro forma, aj keď som nemusel. To bolo v stredu doobeda. Večer mi volal jeden človek z kostola (mimochodom, o ňom by sme raz mali napísať samostatný článok), že majú vo firme voľné miesto grafika. V piatok som bol na interview a hneď sme sa dohodli na termíne nástupu (prvý pondelok po návrate z SK ;). Potom som ešte dokončil tie dva týždne v Branči. V posledný deň to bolo veľmi zaujímavé. Bola sranda, boli slzy. Niektorí sa prišli rozlúčiť, podať ruku, popriali, niektorým to bolo fuk. Skončila sa zaujímavá etapa, počas ktorej som sa naučil nové veci (hlavne nezabiť niekoho so základnou školou a adekvátnym množstvom intelektu kto mi kázal nadávkami a vrieskajúc urobiť niečo proti zdravému rozumu). Niečo z toho mi chýba, hlavne asi ľudia. Alebo keď Juraj ráno prišiel a zareval na celú halu "Gúd morning Branč Box Sendvič Kampeni". Alebo Dominicovo "Dont vory". Kaškine hysterické záchvaty na ktorých sme sa smiali. Marián a jeho tri heslá, ktoré pomáhali: "Viac nezarobím" keď od neho chceli niečo naviac, po anglicky povedal "Okej Okej" a potom po slovensky toto. Druhé "Dáko to už vydržím" keď bola vidina návratu domov v dohľadne. A tretie, keď sme dve hodiny drhli celú prevádzku "Peťo, ktorá upratovačka na Slovensku má 250Sk na hodinu?". Evka, Violka, Zuzka, Rosťa, Simonka, Janko, Grzeszek, Simonka, Ania, a ďalší... A Brian, jediny normalny Ir - 25-rocny supervisor, s ktorym sa robilo uplne skvele. A zakrpatieva mi moja poľština, to ma tiež mosúri.
Pár obrážtekov:

Tu sme vsetci (dokelu preco mi nejde slovenska klavesnica? Nainstaloval som nejake nove veci a asi sa nie vsetky navzajom znasaju... Budem pisat takto... Tyka sa to aj toho co som dopisal trochu vyssie...). Takze vsetci co sme koncili moj posledny den. Zlava: ja, Ivetka, Evka, rozmazany Domenico (ano, Talian), Marcelka, Marian, a dole Juraj

A tu som s Evkou pri stroji na ktorom som robil najcastejsie...
P.S.: Teraz predbehnem udalosti... Od nasho navratu sem robim pre firmu Henderson Group v divizii Henderson Print. Strasne sa vytesujem z G5 a 23" do ktoreho kukam. Odvtedy sa furt snazim vylepsit tento 15.4" Inspiron, uz mam aj CompizFusion a kocka sa toci, ale stale to nie je ono (ti ktori neviete o com som tu teraz tocil kaslite na to... to je na dlhu prednasku z oblasti IT). O mojej novej praci inokedy...

North Coast - návšteva Dady a Davida

Táto návšteva sa konala ešte pred naším odchodom na kontinent, ale až teraz som si uvedomila, že sme nedali všetky fotky, tak to idem rýchlo urobiť skôr ako dáme fotky z YU a SK.
Navštívili sme dedinku, v ktorej je údajne najmenší kostol v Írsku
Tuhľa tento kostol:
Toto je moja verzia tohto kostola, neodolala som dať aj ju :)
Nedalo sa obísť jednu z hlavných atrakcií - Giant's Causeway:
A Djurikeho obľúbená tzv. Where is Bobo? Kto nájde boba? :) Kto je Bobo? Hádajte... ;)
My sme tie Šutre (ako ich nazýva Jaro) videli niekoľkokrát, ale hlavnú írsku atrakciu tzv. Rope Bridge sme teraz videli prvýkrát. Aj keď sa v každej príručke o ňom hovorí ako o najvzrušujúcejšej atrakcii, my sme boli sklamaní, že to bol len odvar (takého Slovenského raja).
Nasledovala prechádzka po okolí. Tuhľa niekoľko obrážtekov:
A Djurikeho umelecký záber morských rias:
Po toľkom vzruše (vzrúši?) :) sme sa potrebovali trošku odreagovať, oddýchnuť, pomeditovať, započúvať sa do vĺn:
Posledná fotočka je z Dunluce Casle, kde sme ešte raz stretli našich spolucestujúcich (keďže bola v ten deň práve akcia a vstup bol grátis), tak sme to takto zvečnili. Poznáte ich?
To je všetko.
Papá.