Cesta na najjužnejšie Slovensko

Tak sa konečne hlásime. A začneme pár vetami o tom, ako sme sa dostali tam, kde momentálne sme.

V nedeľu sme sa vrátili z Viedne, hneď v pondelok ráno o 06:00 sme už vyrážali na čosi menej ako 1000km cestu do Srbska. Samozrejme, cesta viedla okľukami...

Prvý čiastkový cieľ bol Púchov, kde žije manželkin strýko / svokrov švagor s rodinou. Pred časom spadol, pri páde si zlomil niekoľko stavcov, hrudnú kosť a tuším aj nejaké rebrá. Teraz už v korzete behá po byte. Viac ako chrbát ho dnes trápia iné veci, ale tie tu nebudem rozvádzať...

Druhá zastávka: Stará Turá. Svokor pripravuje v rámci Slovenských slávností tu vo Vojvodine program o živote a diele sestier Márie a Kristíny Royových (btw, Kristína Royová je najprekladanejšia slovenská spisovateľka!) a v Starej Turej žije na túto problematiku hlava pomazaná – pán Michal Slavka. Vyštudovaný evanjelický farár, milovník literatúry, atď. Ohromne zaujímavý chlap. Má už cez 80 rokov, ale je neskutočne vitálny, hlavne hlava mu funguje bezchybne. Plánujem vrátiť sa na Starú Turú ešte predtým, než odídeme na Ostrovy a urobiť s človekom rozhovor. Možno si ho budete môcť prečítať v nejakom .týždenníku :) ...

Toto je pán Michal Slavka (na druhej fotografii spolu s manželkou, na tretej s mojim svokrom Vladom v pamätnej izbe Kristíny Royovej):

Potom sme sa v Novom Meste nad Váhom stretli s jednou tetou, volá sa Janka (priezvisko si nepamätám), režisérkou jedného ochotníckeho divadla, ktoré príde na horespomenuté slávnosti hrať inscenáciu jednej novely Kristíny Royovej. A zastavili sme sa na kávu u mojej sestry a jej manžela.

Tu sú: moja polovička Katka, Máriin polovičiak Dano a Danova polovička Mária:

Tu sa prihodilo niečo, čo musím spomenúť. Už nejaký čas u nich býva istý Colin Cameron americký, ktorý si so sebou tentokrát priviedol komplet famíliu. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, keby ich nebolo dokopy tuším 9 (Mária oprav ma ak sa mýlim!). Jeho otec sa dal do reči s mojím svokrom a zistili, že obaja poznajú jedného človeka – istého Ondreja Franku. Je to svokrov dlhoročný spolupracovník a priateľ, u Cameronovcov nejaký čas býval. Vyzerá to tak, že často rozprával o mojom svokrovi, lebo ujo Cameron úplne šokovaný zvolal smerom k svokrovi: „So you are the other guy!“. Je mi už dlhšie jasné, že Zvolen, kde žijeme, je dedina. Dokonca som si už celkom zvykol na to, že celé Slovensko je v podstate jedno mesto s mnohými sídliskami. Ale že sa na Považí prvýkrát stretnú Američan s dolnozemským Slovákom a zistia, že veľmi dobre poznajú jedného človeka, ktorý sa práve vtedy od nich nachádzal nejakých 600km, to už je trochu silná káva...

Po NMnV krátka zastávka v Bratislave a potom smer Maďarsko. Skvelá diaľnica cez celú krajinu, takže na svokrovom aute sme ju prešli dosť rýchlo. Bolo by to ešte rýchlejšie, keby sme tempomat mohli nastaviť tak ako v Nemecku :). Čakalo nás dosť veľa áut na hraniciach, ale napokon sme aj to prešli celkom plynule a čakalo nás ešte cca 90 minút cesty po Srbských cestách. Do Báčskeho Petrovca, metropoly dolnozemského Slovenska, sme dorazili okolo 23.00, kde nás čakala kompletná família. O tom bude ďalší článok... Nútim Katku, aby ho napísala ona, som zvedavý, či sa mi to podarí...